Ako prebieha laboratórna a terénna skúška podľa STN EN 1177?
STN EN 1177 stanovuje dve skúšobné metódy pre tlmiaci povrch, laboratórne stanovenie kritickej výšky pádu a skúšku priamo na mieste. Laboratórna metóda určuje, akú kritickú výšku pádu dosiahne konkrétny systém. Terénna skúška overuje na vybraných miestach, či už zhotovená plocha pokrýva voľnú výšku pádu daného herného zariadenia.
Laboratórna skúška využíva skúšobné telesá s celkovou plochou najmenej jeden meter štvorcový uložené na rovnom, tuhom betónovom podklade. Sypké materiály, napríklad piesok, štrk alebo drevná štiepka na tlmenie dopadu, sa vkladajú v určenej hrúbke vrstvy. Dopadové dosky sa ukladajú aj so škárami medzi doskami. Polguľová skúšobná hlavica s hmotnosťou 4,6 kg, priemerom približne 16 cm a zabudovaným snímačom zrýchlenia padá z rozličných výšok. Pri doskách sa vykoná aspoň deväť pádových skúšok z najmenej štyroch výšok na oddelených miestach vzdialených 25 cm, pri sypkých materiáloch tri dopady z každej výšky na to isté miesto. Skúša sa pri 23 °C s prípustnou odchýlkou do piatich stupňov.
Vyhodnotenie laboratórnej skúšky sleduje hodnotu HIC ako kritérium poranenia hlavy a špičkové zrýchlenie gmax. Kritická výška pádu je výška, pri ktorej sa dosiahne HIC 1000 alebo gmax 200 g, pričom rozhoduje nižšia z týchto hodnôt stanovená interpoláciou meraného radu. Skúšobný protokol uvádza kritickú výšku pádu v metroch na dve desatinné miesta aj neistotu merania skúšobného laboratória. Výsledok platí iba pre skúšanú skladbu, teda typ dosiek, ich hrúbku a spojenie, pri viacvrstvových systémoch pre celú skladbu vrstiev. Skúšobným podkladom je tuhý laboratórny podklad, nie podklad vytvorený na stavbe.
Skúška na mieste preveruje stav tlmiaceho povrchu v konkrétnych bodoch a neurčuje kritickú výšku pádu. Skúšobná výška pádu musí byť aspoň taká veľká ako voľná výška pádu herného zariadenia podľa STN EN 1176. Meranie sa vykonáva na najnepriaznivejších miestach, napríklad v opotrebovaných častiach alebo tam, kde je hrúbka vrstvy najmenšia, aj na ďalších reprezentatívnych miestach. Počet skúšobných miest závisí od veľkosti dopadovej plochy a norma určuje ich minimálny počet. Platnosť tohto postupu sa vzťahuje len na skúšané miesta.